po12112017

Last update09:26:55 PM

Font Size

Profile

Menu Style

Cpanel
Back Jste zde: Domů Aktuality Zpravodajství Peklo a Satan medzi pravoslávnymi Českých krajín a Slovenska

Peklo a Satan medzi pravoslávnymi Českých krajín a Slovenska


Už viac ako osem mesiacov s rastúcou  intenzitou rezonuje nielen v Českej republike, na Slovensku a v okolitých krajinách, ale aj v celom pravoslávnom a v nepravoslávnom svete kauza súvisiaca s falošným obvinením z porušenia mníšskych sľubov, cudzoložstvo a podľa vyjadrenia tajomníka pražskej diecézy Pravoslávnej cirkvi, abstinujúceho narkomana, Pavla Milka aj s obvinením, že je otcom troch až desať nemanželských detí, ako aj iných nepodložených ďalej v texte uvedených obvinení, ktoré vyvrcholili do abdikácie najvyššieho hierarchu Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenka  metropolitu Kryštofa  (občianskym menom: Dr.h.c., doc., ThDr. Radima Puleca, PhD).

Aktérmi tejto kauzy boli vyfabrikované falošne, diskreditáčne a kompromitujúce materiály, ktoré rozposlali po rôznych inštitútoch a inštitúciách v Českej republike, na Slovensku, po ambasádach a do masmédií.  Následné dňa 02.04.2013 v súkromnej  televízii Nova bola odvysielaná reportáž, ktorú právom môžeme nazvať, ako verejná klebeta, o tom, že hlava Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska má intímny pomer s manželkou pravoslávneho kňaza a má viacero mileniek s ktorými má tri až desať detí.

Odvysielanie tejto relácie bolo načasované pred zasadaním Posvätného synodu Pravoslávnej cirkvi Českých krajín a Slovenska, na ktorom jeho členovia: arcibiskup brnensko-olomoucký Simenon (obč. menom ThDr. Radivoj Jakovlevič,),arcibiskup prešovský a celého Slovenska Rastislav (obč. menom Mgr./ v odbore pravoslávna teológie/Ondrej Gont), arcibiskup michalovsko-košický Juraj (obč. menom Mgr./v odbore anglistika-amerikanistika a turkológia/ Jíři Rudolf Stránsky) a vikárný-pomocný biskup olomoucko-brnenský Jáchym-Joakim (obč. menom Mgr./pedagogiky  v odbor matematika a biológia/ Roman Hrdý) prijali tieto obvinenia, ako relevantné a pravdivé dôkazy a po osobnom rozhovore metropolitu Kryštofa s arcibiskupom olomoucko-brnenským Simenom, ktorého podľa vlastného vyjadrenia mal vo veľkej úcte, a na základe  jeho odporúčania, aby pre zachovanie, jednoty a pokoja v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska abdikoval na post metropolitu českých krajín a Slovenska a pražského arcibiskupa, až do vyriešenia tejto kauzy, ako aj z dôvodu toho, aby z pozície svojej funkcie nemohol  zasahovať aovplyvňovať priebeh šetrenia. Ubezpečil ho, že ak sa nepotvrdia tieto obvinenia najvyšší orgán Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska, Posvätná synoda ho opäť kooptuje na metropolitný post Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska a arcibiskupa pražského.

Metropolita Kryštof, vzhľadom na úctu, ktorú prechovával k olomoucko-brnenskému arcibiskupovi Simeonovi, ktorého považoval za múdreho a skúseného pastiera cirkvi  pokorne prijal jeho odporúčanie a dňa 12.04.2013 na zasadaní Posvätného synodu predložil abdikačný list. Priložený v prílohe:

 “Já, níže podepsaný Kryštof, arcibiskup pražský, metropolita Pravoslavné církve v českých zemích a na Slovensku, obč. jménem Radim Pulec, se dnes 12. dubna 2013 na zasedání Posvátného synodu v Olomouci tímto pro její dobro a pokoj vzdávám své služby arcibiskupa pražského a metropolity Pravoslavné církve v českých zemích a na Slovensku a zbytek svého života si přeji prožít v monastýru, který mi církev určí.

 

Samozřejmě, pokud mě církev požádá, jsem vždy ochoten pro ni pracovat, protože církev miluji.

Prosím věřící a duchovní o zachování jednoty církve, o zachování úcty a lásky a o to, aby se všichni semkli kolem svých arcipastýřů.“

V Olomouci  dne 12. dubna 2013

Kryštof Arcibiskup pražský metropolita českých zemí a Slovenska, předseda Posvátného synodu  (obč. jménem Radim Pulec)

 

Spiklenci len na toto čakali a hneď sa chytili moci. Na zasadaní “posvätnej synody“ do čela Pražskej diecézy bol menovaný ThDr. Marek Krupica ThD, mních-archimandrita s viac ako zaujímavou minulosťou, ktorý získal teologické vzdelanie na protestantských školách, člen Vojensko-nemocničného rytierskeho radu svätého Lazára Jeruzalemského, ktorý je vznikom, dejinami a princípom rímskokatolíckym radom, ktorému požehnal pápež Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. Členom tohto radu je aj kardinál Dominik Duka, maďarský kardinál László Páskai, anglický kardinál Cormac Murphy-O'Connor, austrálsky kardinál George Pell a tiež generálny guvernér Nového Zélandu Anand Satyanand, generálna guvernérka Austrálie Quentin Bryceová a mnoho, mnoho ďalších hierachov rôznych konfesii, ako aj ľudí z rôznych spoločenských, politický vrstiev, tajných lóží a zoskupení, a medzi nimi čuduj sa svetu aj pravoslávny arcibiskup michalovsko-košicky Juraj, obč. menom Jíři Rudolf Stránsky na ktorého je vedenie Vojensko-nemocničného rytierskeho radu svätého Lazára Jeruzalemského veľmi hrdé, pretože ako ich predstaviteľ spolu s ThDr. Marekom Krupicom ThD sprevádzali jeho svätosť patriarchu Konštantínopolského Bartolomeja I. počas osláv 1150 výročia príchodu sv. Cyrila a Metóda na územie Veľkej Moravy, a o ktorom sa na svojich webových stránkach vyjadrili, že jediný z pravoslávnych hierarchov sa usiluje o zjednotenie  Pravoslávnej cirkvi s Vatikánom, čo má potvrdzovať aj jeho účasť na poslednej  intronizácii pápeža Františka vo Vatikáne, a za túto jeho lojálnosť rímskokatolíckej cirkvi mu darovali sv. ostatky svätého Cyrila.

 Tento rad je duchovne podriadený rímskokatolíckemu hierarchovi, konkrétne je vedený uniátom, gréckokatolíckym melchitským patriarchom Jeruzalema, Antiochie a Alexandrie).

 A aby bolo zadosťučinené olomoucko-brnenskému arcibiskupovi Simeonovi, ako vyplýva z listu Mgr. Xénie Rapcunove, za jeho judášsku službu spiklencom, “posvätnou synodou“  mu bol zverený post zastupujúceho metropolitu českých krajín a Slovenska, ako sa neskôr ukázalo iba formálne. Pretože jeho rozhodnutia v rozpore s Ústavou Pravoslávnej cirkvi Českých krajín a Slovenska, ako aj kanonickými pravidlami, ktoré sú pre členov “posvätného synodu“ iba zdrapom papiera nikto nerešpektuje. Tobôž nie, taktiež člen “posvätného synodu“ bez hlasovacieho práva, poverený správca Pražskej diecézy ThDr. Marek Krupica, ThD, ktorý verejne nazval olomoucko-brnenského arcibiskupa Simeona “senekom s progredujúcou senilitou“.

Neskôr, keď sa obvinenia voči metropolitovi Kryštofovi ukázali, ako falošné a vykonštruované, a hlavná aktérka, žalobkyňa a svedkyňa Mgr. Xénia Rapcunová vo vecí kanonickej sťažnosti na metropolitu doc. ThDr. Kryštofa, PhD. (Radima Pulce) podanú dňa 08.03.2013, miesto prísažné, pred  štátnym notárom túto sťažnosť odvolala -  späť vzala, podľa vyjadrenia jedného z členov “posvätnej synody“  vraj pod hrozbou smrti a s priloženou zbraňou na hlave,

 

Posvátnému synodu  Pravoslavné církve v českých zemích a Slovensku

Ve věci kanonické stížnosti na metropolitu doc. ThDr. Kryštofa, PhD. (Radima Pulce) podanou dne 8.3.2013

Vaše Vysokopřeosvícenosti a Přeosvícenosti,

obracím se na Vás, jako řádné členy Posvátného synodu Pravoslavné církve v českých zemích a Slovensku ve věci kanonické stížnosti na metropolitu a arcibiskupa pražského J. B. Kryštofa a to ve věci jeho nekanonického chování a to ve smyslu nedbání kanonických předpisů a Božích přikázáních, kterými se má řídit a zároveň vytvářet v Církvi vzor svým osobním příkladem. Jsem si vědoma, že tímto podáním způsobím bolest v Církvi, ale je velice nutné aby se okamžitě Posvátný synod k této záležitosti nejen vyjádřil, ale zároveň učinil taková církevně-právní opatření k zabránění šíření mylné interpretaci této stížnosti.Osobně jsem byla v současné době přivedena jako manželka pravoslavného duchovního ale hlavně jako osoba Xenie Rapcunová v omyl a stala jsem se předmětem intrik, mylných a zavádějících informací daleko složitějších než v době po zaslání předmětné stížnosti.

Mou stížností jsem v první řadě chtěla vyřešit svou rodinnou situaci a nezasahovat do situace v církvi jako celku. V této věci se cítím být podvedena a zneužita jako osoba i jako žena. Tímto prohlašuji, že se od mylné interpretace prohlášení distancuji a dále prohlašuji že s vladykou metropolitou Kryštofem jsem měla pouze blízký duchovní vztah, v žádném případě vztah intimní tak, jak to bylo dále presentováno.

Moje stížnost byla podána jako stížnost v rámci církve s tím, jak mi bylo vladykou Simeonem slíbeno, že zůstane v rámci církve respektive Posvátného synodu nikoliv však záležitostí veřejnou natož pak mediální. Účelem bylo obrátit pozornost na mou rodinnou situaci a situaci v PCO Chomutov, kterou jsem se snažila řešit a poukazovala na ni již na přelomu roku 2011 a rok 2012. Úřad eparchiální rady především její ředitel otec Šuvarský Jaroslav , se kterým jsem osobně mluvila, který tuto situaci absolutně neřešil. Po osobním setkání jsem s ním mluvila telefonicky a dále pak při setkání s paní Pavlíkovou mi bylo souhlasně oběma sděleno, že za celou situaci může metropolita Kryštof společně s mým manželem a pokud na vladyku něco mám, tak ať to tak nenechám a ať bojuji.

Metropolitu Kryštofa jsem považovala za svého a rodinného blízkého přítele, který nám po našem příjezdu do České republiky pomáhal v počátečních krocích co se týká PCO Chomutov morálně i duchovně ve všech směrech podpořil.

Bylo pro mne zarážející, že právě on je vinen a naši situaci nechce řešit a neřeší. Chtěla jsem se s metropolitou Kryštofem spojit a osobně se s ním setkat. Narážela jsem pouze na lidi, kteří ho obklopují a k němu mne nepřepojili ani k němu nepustili. Otec Hauzar, se kterým jsem se setkala v dubnu na ÚMR v Praze mi řekl, že metropolita Kryštof už se mnou nechce komunikovat a když jsem mu chtěla zavolat tak mi vytrhl sluchátko z ruky a vykázal z úřadu s tím, že už nejsem zaměstnankyně ÚER a nemám tam co dělat .

Tímto nepochopením, zavádějícími informacemi a pohodlností úředníků na všech úrovních jsem se dostala do krizové situace. Nadějí bylo setkání s vladykou Simeonem, který mi mohl radou pomoci. Pomohl mi radou, že jediné východisko je abych na metropolitu Kryštofa podala stížnost která aby měla váhu musím uvést, že jsem jeho milenka. Toto, jak mi řekl, bude považováno za pravdu v době, kdy se kolem něj tyto pomluvy šíří a oni tuto situaci delší dobu sledují s tím, jak mi navíc uvedl, že má dokonce již několik nemanželských dětí a nebo zůstanete v této situaci sama a církev mně nemůže pomoci. Jako věřící mám úctu k autoritám a plně jim důvěřuji tím spíše, že jak mi arcibiskup Simeon řekl, je to v zájmu církve a její jednoty. Přislíbil mi, že vše zůstane v rámci zainteresovaných představitelů církve především Posvátného synodu a v žádném případě se nedostane na veřejnost či do medií.V této věci mne bylo vladykou Simeonem řečeno, že mi pomůže otec Evžen Freimann, na kterého jsem se obrátila, který stížnost sepsal.

Vzhledem k výše uvedenému se já jako osoba Xenie Rapcunová ale stejně tak jako hluboce věřící podvedena organizovanou skupinou osob manipulující mou kanonickou stížností a tím jsem se stala obětí jejich intrik a mediální manipulace.

Na základě toho odstupuji a distancuji se od svého podání. Tímto se vladykovi metropolitovi Kryštofovi hluboce omlouvám a žádám Posvátný synod o sjednání nápravy a uvedení všeho do původního stavu neprodleně tak, jako to bylo před podáním této stížnosti. Na celou záležitost je třeba pohlížet tak, jakoby se vůbec nestala.

Zároveň tímto odvolávám své Přísežné prohlášení ze dne 8.3.2013 neboť byly porušeny kanony církve, jednací soudní církevní řád a byla jsem uvedena v omyl.

Toto mé vyjádření je zasláno pouze členům ER Pražské eparchie, členům Posvátného Synodu a vladykovi metropolitovi Kryštofovi.

Zároveň informuji, že pokud toto mé vyjádření nebude respektováno, budu informovat ostatní duchovní, veřejnost, media, ostatní autokefální církve, jejich Zastupitelské úřady v ČR atd. Zároveň zvažuji podání žalob za šíření pomluv a uvedení v omyl vůči všem osobám, které se na tomto případu podílely.

Tímto pověřuji otce kancléře Nováka k osobnímu urychleného předání mého vyjádření všem kompetentním osobám.

V Praze dne 17. dubna 2013

Mgr. Xenie R a p c u n o v á
(osobné údaje a kontakty pani X. R. boli odstránené)

 metropolitu zastupujúci arcibiskup olomoucko-brnenský Simeon vydal dňa 19.03.2013 prehlásenie:

Prohlášení metropolitního správce,
arcibiskupa olomoucko-brněnského ThDr. Simeona
k přiznání sestry R.
19. dubna 2013

Přiznání paní R. ze lži a křivopřísežnictví ohledně jejího údajného milostného vztahu s vladykou Kryštofem je velikou úlevou pro celou Pravoslavnou církev a zvláště pro náš Posvátný synod, který se může brzy sejít a očistit vladyku Kryštofa z ošklivého nařčení. Nejradostnější však bude pro rodinu (manželů R.): vždyť k nevěře vlastně nedošlo, není důvod k rozvodu, manželé se jako křesťané smíří a obě děvčátka budou šťastně vyrůstat v plné rodině s maminkou i s tatínkem.

Metropolitní správce,
arcibiskup olomoucko-brněnský ThDr. Simeon

Toto prohlášení bylo nadiktováno metropolitním správcem arcibiskupem ThDr. Simeonem tiskovému tajemníkovi olomoucko-brněnské pravoslavné eparchie Mgr. Romanu Jurigovi v poledne 19. dubna 2013 k bezodkladnému rozeslání na dostupné adresy v pravoslavné církvi.

Dokonca aj arcibiskup prešovský a celého Slovenska Rastislav vo svojom príhovore v jednej z jeho spravujúcich cirkevných obcí,  na sviatok Zoslania Svätého Ducha po svätej liturgii predniesol apologickú homíliu na očistenie metropolitu Kryštofa parafrazujem: “... byla sotvorená  velika kleveta na vladyku Christofora, no sláva Bohu sia ukázala jak veliká nepravda a joho imja bylo očistené..“.

Zastupujúci arcibiskup olomoucko-brnenský Simeon vo svojom prehlásení sa vyjadril citujem: “ Posvátný synod se může brzy sejít a očistit vladyku Kryštofa z ošklivého nařčení.“

Skutočne “posvätná synoda“ sa onedlho zišla za týmto účelom, aby v súlade s Ústavou Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska a kanonickými pravidlami kooptovali vladyku Kryštofa do, pred kauzou zastavaných funkcii.

Ale členovia synody na zasadnutí neakceptovali kanonické pravidlá a to pravidlo 29; IV. všeobecného snemu Chalcedónskeho, 145. pravidlo sv. miestneho snemu karthagenského. Tým však všetko ešte  neskončilo. Postupne  vladykovi Kryštofovi upierali aj právo stanovené 32. apoštolským pravidlom.

Keď prišlo na hlasovanie za kooptáciu, vladyka Kryštof získal iba dva hlasy za, a to od zastupujúceho arcibiskupa olomoucko-brnenského Simeon, ktorý má dva hlasy  a to  jeden ako  arcibiskup olomoucko-brnenský a jeden ako zastupujúci metropolita. Dvaja členovia a to vikárny-pomocný olomoucko-brnenský biskup Jáchym-Joakim a arcibiskup michalovsko-košický Juraj hlasovali proti a arcibiskup prešovský a celého Slovenska Rastislav, ktorý pred niekoľkými dňami tak vehementne obhajoval nevinnú vladyku Kryštofa, už nebol o nej asi tak presvedčený, pretože sa alibisticky hlasovania zdržal, čím zabránil návratu vladyku Kryštofa na metropolitnú katedru, pretože podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska pri hlasovaní  je potrebná nadpolovičná väčšina a túto nezískal.

Členovia “posvätnej synody“ nielenže neočistili vladyku Kryštofa, nedovolili sa mu  ani brániť, nezvolali cirkevný súd, ale ďalej prijímali na vladyku Kryštofa falošné, vykonštruované a nepodložené dôkazy a obviňovali  ho z ďalších vymyslených a ničím nepodložených skutkov.

A čo sa dialo potom?

Poverený správca Pražskej diecézy ThDr. Marek Krupica, ThD sa razantným spôsobom chytil svojej moci, nerešpektujúc ani zákazu vykonávať kňazskú službu a  suspendáciu od metropolitu zastupujúceho arcibiskupa olomoucko-brnenského Simeon, ktorého ako je už v texte uvedené vyhlásil za „seneka“ človeka s progredujúcou senilitou,  a v rozpore s Ústavou Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska, kanonickými pravidlami a dokonca aj v rozpore s právnymi predpismi nielen Českej republiky ale aj Európskej únie sa pustil za pomoci svojho s pošramotenou povesťou, “najlepšieho priateľa“, arcibiskupa michalovsko-košického Juraja, ktorý mu na tento účel vysvätil dvadsať nových “Božích sluhov“, už bývalého policajného dôstojníka proti korupčného úradu Českej polície a ostatných jemu podobných pomocníkov, poskokov a prisluhováčov, do čistenia “Augiášového chlieva“ a vyháňania démonom posadnutých, podľa jeho vyjadrenia čiernych duší z Pravoslávnej cirkvi, no najmä nepohodlných, nekomfortných a nelojálnych kňazov, pracovníkov diecézy a úradu metropolitnej rady. Tým si pripravoval pôdu pre svoje zvolenie za arcibiskupa Pražského. No ako sa ukázalo pri voľbe nielen on, ale aj jeho proti kandidát vyhoreli ako fakľa.

Ale fraška  nekončí.

Na scénu vystupuje dosiaľ sa prejavujúci v tejto kauze ako mediátor, “nositeľ, posol lásky, pokoja a mieru v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska“, ako ho nazval jeden z členov ruského diplomatického korpusu, vikárny-pomocný olomoucko-brnenský biskup, (síce bez teologického vzdelania, podľa neho nevadí, veď aj apoštolovia Isusa Christa boli iba obyčajnými rybármi), Jáchym-Joakim, ktorý v “zrýchlenom konaní“ proti všetkým pravidlám o ktorých by mal samozrejme vedieť ako bývalý mních najslávnejšieho a najväčšieho kláštora v Rusku  Trojicko-sergijevskej Lavry pri Moskve - prastarého duchovné centra, ktoré sa neodvážili zrušiť ani boľševici, postrihol ako sa sám vyjadril za úpenlivého a srdce trhajúceho plaču, čerstvo rozvedeného, už bývalého manžela osočovateľsky vladyku Kryštofora, Mgr. Xénie Rapcunovej,  kňaza Eugéna Rapcúna za mnícha, ktorý tým, že prijal mníšske meno Dorotej, poškvrnil pamiatku zosnulého metropolitu Českých krajín a Slovenska a arcibiskupa pražského vladyku Doroteja. Tento narýchlo upečený mních hneď bol vo voľbe arcibiskupa pražského postavený ako proti kandidát už tu niekoľko krát spomínanému, no už nie ThDr. Marekovi Krupicovi, ThD, ale jeho “najlepšiemu priateľovi, veľmi vysoko presvietenému!“ biskupovi michalovsko-košickému Jurajovi.

Táto škandalózna voľba pražského arcibiskupa  zo dňa 19.10.2013 určité vojde do análov Pravoslávnej cirkvi Českých krajín a Slovenska a do učebníc dejepisu na celom svete.

A ako skončila?

Tak ako aj predchádzajúca. Fiaskom. Arcibiskup michalovsko-košický Juraj nebol ani po, proti pravidlám, piatom kole zvolený a so smútkom v očiach a zármutkom v jeho “planúcom pre Pravoslávie srdci“, sa  na ten čas rozlúčil s nádejou na katedru pražského arcibiskupa a s bielym klobúkom metropolitu po ktorom v kútiku duše poškuľoval, hoci ho spiklenci sľúbili inému hierarchovi za jeho lojalitu, držhubu a ich podporu v ich “svätej vojne -džiháde“ proti vladykovi Kryštofovi, na “posvätnom synode“.

Keďže tento dlhotrvajúci škandál, ktorý spôsobil reštitučný zákon v Českej republike, a ako sa ukázalo nie nemravný život vladyku Kryštofa,  podľa ktorého v rokoch 2013-2043 postupne ma byť Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska vyplatených  jedna miliarda štyristo tisíc Českých korún je pod drobnohľadom všetkých médií, už prekročil hranice slušnosti, etiky, morálky a pod. nehovoriac o učení Cirkvi, Svätých Otcov a Evanjelií, dňa 18.11.2013 odvysielala Česká televízia reláciu Aleny Maslovej Reportéri pod názvom “SATAN MEDZI PRAVOSLÁVNYMI“, v ktorej bol odhalený pravý dôvod existujúceho škandálu.

Nie obvinenia z cudzoložstva, nemanželských  troch až desiatich deti, podpísania nekrytých zmeniek, defraudácie 50 miliónov korún, ktoré mal vladyka Kryštof dostať od Ruskej pravoslávnej cirkvi, hoci sa nikdy nenašiel darca, lebo v skutočnosti  o takú čiastku sa nikdy nejednalo. Dostal 14 miliónov od ruského patriarchátu a iných darcov, ako dar na ktoré peniaze existuje v účtovníctve darovacia zmluva a tieto peniaze boli použité na zakúpenie rezidencia Pražskej diecézy, pretože 60 rokov nemala svoje sídlo a bola v prenajatých priestoroch a už nemala ani na nájom. Nie obvinenia z toho, že ukrajinskí kňazi pôsobiaci v Českej republike, ktorí teraz špinia a udávajú vladyku Kryštofa na polícii a obviňujú ho z toho, že ako: /“novodobí dobrovoľní donatori“/ museli pravidelne mesačne posielať  podľa nich “dividendy“, akési výpalné zo svojej úbohej mzdy. Áno, ale prečo? A nie vladykovi Kryštofovi, ale charitnej organizácii, ktoré peniaze potom išli ich súkmeňovcom z Ukrajiny, ktorí boli otrokmi iných skutočných ukrajinských vypalníkov, “ctených a bohabojných veriacich“, patriacich do pastvy, ukrajinských kňazov v Českej republike, aby títo chudáci, novodobí otroci mali aspoň na cestu domov, pretože všetky ťažko zarobené peniaze pod hrozbou smrti im odobrali.

Toto nie je dôvod škandálu a rozkolu v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska. Pravým dôvodom je to, že do Pravoslávnej cirkvi  od decembra 2013 smeruje viac ako miliarda českých korún a pravým dôvodom je boj o to, kto tieto peniaze ovládne.

V Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska sa bojuje o moc a preto právom môžeme súhlasiť s vyjadrením emeritného metropolitu vladyku Kryštofa, že sa v nej odohráva Peklo že do Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska vstúpil Satan a my dodávame, že v podobe, spiklencov, vzbúrencov, rozkolnikov a schizmatikov.

Ktorí sú to? Kto pozorne číta tento text určite tomu porozumie a príde na to.

 

A čo je peklo a kto je Satan?

Túto otázku sa budeme snažiť podrobnejšie rozobrať v nasledujúcom texte z hľadiska teológie, historie, geografie, lokalizácie a ostatných společensko vedných vied.

Peklo  chápeme v dvoch úrovniach:

 

  1. V prvej úrovni chápeme  peklo ako stav duše a vlastnej izolácie, oddelenie sa od Boha.

 

  1. V druhej úrovni peklo chápeme ako miesto, ktoré je domovom odsúdených duší a temna; miestom večného zatratenia, ktorému vládne Satan. Zhodne s pravoslávnym učením  zlí duchovia majú miesto svojho prebývania zodpovedajúce ich prirodzenosti a sebe vlastným vlastnostiam. Miestom prebývania padlých anjelov sú podnebeské priestory, ktoré sa inak označujú ako vzduch, zemský povrch, priepasť alebo peklo. Podľa sv. Ignáca Brjančaninova „Priestranstvo medzi nebom a zemou, celá viditeľná Lazúrová priepasť, vzduch i nebesá slúžia za príbytok padlým anjelom, zhodeným z neba“. Už v knihe Jób padlý anjel je predstavený ako blúdiaci v nesmiernom nebeskom priestranstve. Potuluje sa po nej, rýchlo preletuje v trýzne a nenávisti k ľudskému rodu (Jób 1, 7).

 

Vo Svätom Písme sa priamo hovorí o tom, že  Satan sa zdržiava v pekle. Teda miestom pobytu Satana, náčelníka padlých duchov, je peklo alebo inak povedané priepasť. Miesto pobytu padlému duchovi predpovedal prorok Izaiáš: „Teraz si zvrhnutý do podsvetia, do najhlbšej jamy“ (Iz 14,15). Silou a vôľou Isusa Christa sa vyplnila predpoveď. Pán zviazal Satana na celú dobu medzi svojimi dvoma príchody a ako bolo predpovedané v Zjavení sv. Jana Theológa: „ ... na tisíc rokov ho spútal, uvrhol do priepasti, uzamkol ju a zapečatil, ...“ (Zj 20, 3). Pred druhým príchodom Pána „ ... bude Satan prepustený zo svojho žalára a vyjde, aby zvádzal národy vo všetkých štyroch uhloch sveta..“ (Zj 20,7). Rovnako tak životy svätých svedčia o tom, že vodca padlých anjelov - Satan - prebýva v pekle. Ale nie vždy tomu tak bolo. Satan chodil po zemi pomedzi ľudí. Svedectvo o tom nachádzame v knihe Jób (Job 1, 6-7) „Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj Satan. Pán povedal Satanovi: Skadiaľ prichádzaš? Satan odpovedal: Chodil som krížom-krážom po zemi.“ Na slobodný pohyb Satana po zemi upozorňuje aj apoštol Peter takto:  Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1Pt 5, 8 ).

 

Ako vzniklo pomenovanie - názov pekla?

 

 Ak sa pozorne začítame do Svätého Písma nájdeme niekoľko gréckych a hebrejských  preložených výrazov označujúcich peklo. V Novom Zákone pôvodne grécke slovo γέεννα,  „Gehenna", „Hádes“, alebo„Tartaros“ bolo preložené do nášho jazyka ako peklo.

 

Gehenna - gehinnam, alebo gehinnom ( hebrejsky: גהנום, גהנם, grécky: γέεννα) je miesto,  z hľadiska geografickej lokalizácie na juhu Jeruzalema známe ako údolie Hinnom, jedno z dvoch hlavných údolí v okolí Starého mesta.

 Toto územie bolo považované za odporné miesto, pretože to bolo miesto, kde v staroveku Izraeliti obetovali svoje deti zloprajnému božstvu nazývanému Moloch, ktorých pobožnosť zahŕňala ľudské obete, skúšky ohňom a sebatrýzeň Ako uvádza Sväté Písmo aj sám Judský kráľ Achaz upálil svojho syna ako obetný dar: „V sedemnástom roku Romeliášovho syna Pekacha sa stal kráľom Achaz, syn júdskeho kráľa Joatama. Achaz mal dvadsať rokov, keď sa stal kráľom, a šestnásť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Nerobil, čo sa páči Pánovi, jeho Bohu, ako jeho otec Dávid. Išiel po ceste izraelských kráľov, dokonca aj svojho syna previedol cez oheň podľa ohavností pohanov, ktorých Pán vyhnal spred Izraela. Obetoval a pálil tymian na výšinách, na kopcoch a pod každým zeleným stromom“ (2Kr 16, 1-4) .

 Neskôr sa Gehenna stala smetiskom, kde sa odvážali odpadky a mŕtve zvieratá z mesta, aby sa spálili a kde sa vyvážali vnútornosti a zvyšky obetovaných zvierat z chrámu. Tieto ohniská neustále horeli, aby sa tak predchádzalo šíreniu chorôb. Čo na tomto mieste nepohltil oheň, to zožrali červy. K tomuto miestu sa viaže aj Evanjelium Isusa Christa podľa Marka, keď hovoril o pohoršení:  „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla. Kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Lebo každý bude ohňom solený.  Soľ je dobrá. Ale ak soľ stratí svoju slanosť, čím ju napravíte? Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoj“ (Mk 9, 42-49).

 

Hádés - boh podsvetia -v neskoršom stredoveku Hádés sa označovalo všeobecne podsvetie.

 

Pre starovekých Grékov, Hádés ako miesto  bolo samo o sebe podsvetím rozdeleným na dve časti. Jedna časť bola pre mŕtvych a ta druhá hlbšia časť bola pre väznených Titanov. Hádés podľa mýtov bolo príšerné miesto, kde boli duše posielane po smrti. Bolo to miesto prenasledované šedými prízrakmi a strážil ho trojhlavý drak  ako pes Cerberus. V neskorších gréckych mýtoch podsvetie Hádés bolo tiež opisované ako miesto, kde zlo bolo potrestané a dobro odmenené.

Výraz Hádés, ktoré bolo preložené ako peklo vo Svätom Písme je grécke slovo (δης,“), korešpondujúce s hebrejským slovom Sheol (שאול), čo znamená hrob. Hádés bolo tiež meno dané bohu podsvetia v ranných gréckych mýtoch.  Na druhej strane, grécky boh Hermes sprevádza mŕtvych podsvetím, aby ich predstavil Hádésovi a boli súdení. Neskôr si Rímania prisvojili tento mýtus a nazvali Hádésa - Plutom a Hermesa - Merkúrom. 

Celý tento príbeh o Hádésovi bol v skutočnosti prevzatý z ranných dynastií v Starovekom Egypte. Je to ten istý príbeh, ibaže s egyptskými bohmi Osirisom a Anubisom, namiesto Hádésa a Hermesa. V tomto pôvodnom príbehu sa vraciame späť do veľmi ranných časov Egypta, vidíme tu Anubisa, boha súdiaceho mŕtvych a uvádzajúcich nedávno zomrelých k Osirisovi. Osiris je bohom podsvetia, bohom smrti a vzkriesenia do večného života.

Egypťania verili, že všetky naše dobré a zlé skutky počas života boli zaznamenané v našom srdci. A tak po smrti, srdce zomierajúceho bolo vážené na jednej miske váhy a pierko bohyne Maat (pravdy - práva - spravodlivosti) na druhej strane. Odtiaľto sme prevzali predstavu práva, spravodlivosti podobne ako váhu spravodlivosti používanú v našich súdnych sieňach. Ak srdce zosnulého vážilo menej ako pierko Maat, potom sa mohol tešiť raju podsvetia spolu s Osirisom. Avšak tejto slávnosti  „Váženia srdca“ v sále spravodlivosti sa tiež zúčastňovala Ammut. Ammut bola „požieračkou mŕtvych", hrôzostrašne vyzerajúca démonická bohyňa s hlavou krokodíla, hornou časťou tela leva a dolnou časťou tela hrocha. Ak zosnulého srdce vážilo viac ako pierko Pravdy, potom ich  Ammut ihneď zožrala. Toto znamenalo, že umierajúci stratil akúkoľvek možnosť existencie, najstrašnejší osud pre Egypťana.

 

Ako vnikol pojem pre označenie Satana ? Kto je Satan?

 

Ľudská predstava o Satanovi sa pohybuje od prostého po abstraktné (od malého červeného chlapíka s rohmi, ktorý sedí na vašom ramene a núti vás na hriech), po jeden výraz, ktorý sa používa ako opis personifikácie zla. Medzitým, Sväté Písmo  nám dáva jasný obraz o tom, kto je Satan a ako vplýva na naše životy. Jednoducho povedané, Sväté Písmo  definuje Satana, ako anjelskú bytosť, ktorá spadla zo svojej pozície na nebi, skrze hriechu a teraz priamo oponuje Bohu činiac všetko, čo je v jeho moci, aby zničil Boží zámer pre ľudstvo.

 

Satan bol stvorený ako anjel. To znamená duchovna bytosť vyššieho radu než je človek, ale podriadený Bohu, ktorý ho stvoril. Kresťanstvo ani židovstvo nie sú náboženstva, ktoré by dualisticky pripisovali zlu a dobru rovnakú moc. Boh a Satan nie sú rovnocenní, dobro je vždy vyššie a mocnejšie než zlo.

Meno Lucifer sa obyčajne používa pre Satana pred jeho pádom, t.j. než zhrešil a odmietol poslušnosť Bohu a začal proti nemu bojovať. Lucifer bol tak krásny anjel, že svetlo išlo s ním všade kam prišiel. Pán Boh stvoril anjelov a ukázal na Lucifera a povedal mu: „Budeš prvý zo všetkých.“ A vyzdvihol ho úplne na vrchol..

 Na vrchole však nikdy nie je bodka, tam je len križovatka. Odtiaľ sa dá odísť po ceste pýchy, alebo po ceste pokory. Aj Lucifer vedel, že tam nie je bodka, ale križovatka. Keď mu všemohúci Boh zjavil, že sa bude klaňať Bohočloveku - Isusovi Christovi, Lucifer si vtedy zvolil cestu pýchy. Peklo vzniklo touto vetou: “Non serviam!” – “Nebudem slúžiť!” Teda vzniklo vzburou na nebesiach. Lucifer si uvedomil svoje postavenie, svoju funkciu, svoju moc  a chcel, aby sa slúžilo jemu a nie aby bol služobníkom on.

Lucifer bol obdarený obrovskou inteligenciou a množstvom ďalších schopnosti, ktoré mu ostali i potom čo sa stal Satanom, takže je omnoho inteligentnejší než ktorýkoľvek človek a disponuje duchovnou mocou. Okrem Satana je mnoho ďalších zlých duchov, ktorí podobne ako on odopreli poslušnosť Bohu.

Prívrženci boha Anubisa v starovekom Egypte  boli práve tými, ktorí sa postavili a nakoniec prekazili faraónovi Achnatonovi a Khor-Atonovi zavedenie monoteizmu v otázke uctievanie jediného boha. Tiež to bol pokus zdiskreditovať uctievanie Achnatonovho jediného boha, nazývaného Atén, nazývajúc ho zlom a takto vzniklo slovo Satan. V starovekom Egypte „Sa" znamenalo Pravdu a „Atén" absolútny - boh, a tak „Sa-Atén“ pôvodne znamenalo „pravda boha“. Ale boli to prívrženci Anubisa, ktorí zničili reputáciu boha Aten a prekrútili tak históriu, takže Sa-Atén sa stal známym ako Satan – temný. V neskoršom období, v prácach Hebrejov bol Satan zapísaný ako „שטן  - Satan“. 

Satan, ako je vyššie spomínane bol stvorený ako svätý anjel, ktorý slúžil Bohu. Ezechiel (Ez 28, 12-14 ) opisuje Satana, že bol stvorený ako cherubín, a že bol zrejme najvznešenejší anjel, ktorý bol stvorený. On sa stal arogantným pre svoju krásu a postavenie, a rozhodol sa, že si chce sadnúť na trón, ktorý je vyšší od Božieho (Iz 14,13-14; Ez 28, 15; 1Tim 3, 6). Satanova pýcha ho doviedla k pádu. Všimnite si koľko „Ja budem...“ slov sa nachádza v knihe proroka Izaiáša (Iz 14,12-15). Pre jeho hriech, Boh zvrhol Satana z neba. Satan sa stal vládcom tohto sveta, ktorý funguje bez Boha, a kniežaťom tohto sveta (Jn 12 31, 2Kor 4,4; Ef 2,2). On je žalobca (Zj 12, 10), ten, ktorý pokúša (Mt 4,3; 1Sol 3 5), a podvodník (Gen 3, 1-6; 2Kor 4, 4; Zj 20 ,3). Samotné jeho meno znamená protivník, alebo „ten, ktorý sa protiví“. Iné meno, ktoré sa používa pre Satana je diabol a znamená „ohovárač“.  Tak u Hebrejov, ako aj v Kresťanskej dualistickej doktríne sa slovo Satan stalo vlastným menom, nepriateľa človeka a Boha, tak ako ho vnímame dnes.

Aj keď Satan bol zvrhnutý na Zem, ešte stále sa snaží vyzdvihnúť svoj trón nad Boží trón. On falšuje všetko, čo Boh robí, v nádeji, že za to dostane slávu sveta a vyvoláva nepriateľstvo k Božiemu kráľovstvu. Satan stojí za každým klamným kultom a svetovým náboženstvom. Satan urobí všetko, čo je v jeho moci, aby sa sprotivil Bohu a tým, ktorí nasledujú Boha. Predsa, Satanov osud je spečatený – večnosť v ohnivom jazere (Zj 20, 10).

Ako je už v texte spomínané, vodca padlých anjelov – Satan síce prebýva v pekle, ale na povrchu zemskom i vo vzduchu pôsobia démoni pod nadvládou svojich kniežat, čiže padlých anjelov, pochádzajúcich z vyšších stupňov moci. Zlí duchovia schádzajú do pekla, aby dostali príkazy a pokyny od Satana a zároveň mu referujú o svojich činoch a o všetkom, čo sa deje na povrchu zeme.

Na základe tohto Satan  poučuje svojich služobníkov takto: „Nemôžeme kresťanom zabrániť, aby chodili do chrámu. Nemôžeme im zabrániť, aby čítali Sväté Písmo a poznávali pravdu. Dokonca im nemôžeme zabrániť ani v tom, aby si vytvorili dôverný vzťah so svojim Spasiteľom. Nechajme ich teda, nech si chodia do chrámov. Ale pripravme ich o čas, aby nemali čas budovať si vzťah k Isusovi Christovi. Práve toto od vás chcem.  Zabráňme im v tom, aby boli v kontakte so svojim Spasiteľom a po celý deň udržiavali toto životodarné spojenie“!

 

A zároveň im dáva pokyny a príkazy v tomto zmysle:

 

„Snažte sa, aby boli stále zaneprázdnení nedôležitými vecami a vymyslite si spustu možností, ako zamestnať ich myseľ. Pokúšajte ich, aby utrácali, utrácali a utrácali a vypožičiavali si peniaze. Presvedčte ich ženy, aby chodili do práce a trávili tam mnoho času a muži, aby pracovali šesť až sedem dní v týždni, desať až dvanásť hodín denne, aby si mohli dovoliť žiť prázdny život. Zabráňte im tráviť čas s deťmi. Keď sa ich rodiny rozpadnú, nebude už v ich domovoch skoro úniku od pracovného stresu! Pôsobte neustále na ich myseľ, aby nepočuli ten tichý, nenápadný hlas. Zlákajte ich, aby si na cestách neustále púšťali rádio alebo magnetofón, aby mali doma stále zapnuté televízory, DVD prehrávače a počítače, a dohliadnite na to, aby v každom obchode a reštaurácii stále vyhrávala svetská hudba. To úplne zamestná ich myseľ a preruší ich spojenie s Christom.  Dbajte, aby mali na stolíkoch pri káve množstvo časopisov a novín. Dvadsaťštyri hodín denne útočte na ich mozog správami. Pri šoférovaní ich vyrušujte billboardami. Naplňte ich e-mailové schránky hlúposťami, katalógmi tovarov, tipovaniami a všelijakými novinkami a ponukami zliav a výrobkov, služieb zdarma a falošnými nádejami. V novinách, časopisoch a v televízii stále ukazujte štíhle pekné modelky, aby ich muži začali veriť, že najdôležitejšia je vonkajšia krása a aby začali byť nespokojní so svojimi manželkami. Snažte sa, aby boli manželky príliš unavené, než aby mohli milovať svojich mužov. Keď nedajú svojim manželom potrebnú lásku, títo začnú si ju hľadať inde. Toto ich rodiny rýchlo rozbije. Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od poznania skutočného zmyslu narodenia Isusa Christa. Dajte im veľkonočného zajačika, aby nehovorili o Jeho zmŕtvychvstaní a víťazstve nad hriechom a smrťou. Veďte ich k tomu, aby boli nezriadení i pri odpočinku. Snažte sa, aby sa z rekreácií vracali vyčerpaní. Zamestnávajte ich, aby nemali čas ísť do prírody a premýšľať o Božom stvorení. Posielajte ich miesto toho do zábavných parkov, na športové akcie, hry, koncerty a do kina. Hlavne ich stále a stále zamestnávajte! A keď sa zídu k duchovnému spoločenstvu, naveďte ich, aby viedli plané reči a ohovárali, aby tak odišli domov so zlým svedomím. Naplňte ich život množstvom dobrých vecí, aby nemali čas čerpať silu od Isusa Christa. Tak budú skoro na všetko sami a kvôli týmto dobrým veciam obetujú svoje zdravie a rodinu“.

 

Celá zloba a nenávisť Satana je obrátená  na človeka, ktorý je obrazom Boha. Celá jeho zloba je zameraná na zatratenie čo najväčšieho počtu ľudských duší. Preto tiež využíva všetky možnosti a sily. Diabol sa vždy usiluje,  hovorí sv. Gregor Palama : „vyhľadáva, kde zvaliť, kde zraniť a nájsť miesto nechránené a otvorené pre úder. Kde je viac čistoty, tam vkladá viac úsilia pre hanobenie. Zlý duch prijíma na seba dvojitú tvár, keď rozhadzuje jednu alebo druhú sieť. Je najhlbšou temnotou (zjavné zlo) alebo sa tiež premieňa na anjela svetla (pod maskou dobra sprevádza úmysly so škodoradostným úsmevom), preto je potrebná osobitná opatrnosť, aby sme sa namiesto svetla nestretli s temnou smrťou“.

 Na potrebu osobitnej pozornosti a opatrnosti nás upozorňuje sv. ap. Pavol, keď hovorí: „ ... sám Satan sa prezlieka za anjela svetla, nie je teda nič prekvapujúce na tom, že sa jeho služobníci prezliekajú za služobníkov spravodlivosti. Ich koniec bude ako ich skutky!“ (2Kor 11, 14-45).

 

     V boji s človekom padlí duchovia majú možnosť pôsobenia na jeho telo, na zmyslovú, citovú a vôľovú stránku. O charaktere pôsobenia na telo človeka bolo už povedané  a kde bolo výslovne ukázané, že démoni môžu zabíjať ľudí, uvrhnúť ich do choroby a taktiež vchádzať do nich (t.j. opanovať ich telo). Démoni vchádzajú do ľudského tela celou svojou bytosťou, sú v plynnom stave, podobne tak, ako vchádza do človeka vzduch. Opis tohto faktu nájdeme u Motovilova. Rozpráva o tom, ako nečistý duch vládol jeho telom a mučil ho po mnoho rokov.

     Démon, ktorý vošiel do človeka, nemieša  sa s jeho dušou, ale prebýva v tele a vládne jeho dušou i telom. Podľa sv. Ignáca Brjančaninova „plyny majú vlastnosť flexibility, t.j. vlastnosť prijímania rôznej miery objemu; zrejme aj démoni majú túto vlastnosť, keď v jednom človeku sa ich môže umiestniť veľké množstvo“. O tom istom hovorí Evanjelium (Lk 8, 30).

Prebývajúci v človeku, podľa sv. Jana Kassiána: „démoni rôzne zatemňujú rozumové a duševné cítenie - je to na spôsob stavov po požití alkoholu alebo tiež v stave silnej horúčky alebo nadmerného chladu“. Ale démon si nemôže z našej duše urobiť príbytok. „Nečistá sila“ - tvrdí ten istý svätý – „vniká do tiel nimi posadnutých nie skôr, ako ovládne ich úmysly a myšlienky. Keď zbaví myseľ človeka Božieho strachu, pamäte o Bohu, zlí duchovia napádajú ľudí ako odzbrojené a pozbavené Božej pomoci a ochrany. Preto tak ľahko víťazia a až vtedy sa stávajú ľudia príbytkom démonov“.

O tom istom hovorí sv. Gregor Palama: „diabol nás nemôže plne ovládnuť žiadnym spôsobom: ak kohokoľvek ovládne vo veľkom stupni, tak len cez vlastné privolenie posadnutých bez odporu z ich strany“ (por. Jak 13, 7).

 Na základe vyššie uvedeného môžeme vyvodiť záver, že bezprostredné vstup zlého ducha do človeka nastupuje na zvláštne povolenie a často sa stáva dôsledkom náruživého a ľahkomyseľného života hriešnika.

Častejšie než sama posadnutosť je ovládnutie človeka prostredníctvom vonkajších síl démonickej vôle. Ako príklad nám môže poslúžiť Judáš. Slová evanjelia „Satan vošiel do Judáša“ nemožno chápať tak, akoby sa Judáš stal posadnutý v plnom význame toho slova. Sv. Ján Teológ hovorí, že: „ cez chamtivosť Satan prenikol do duše učeníka (Jn 12, 6) a neskôr ovládol jeho srdce“ (Jn 13,27). Vidíme tu zjavný príklad postupného ovládnutia duše hriešnika démonom pomocou zvyšujúcej sa žiadostivosti peňazí.

     Jedným z hlavných spôsobov vplyvu nečistých duchov na ľudí je vplyv na ich myšlienkovú sféru cestou podsúvania rôznych hriešnych myšlienok. Démoni sa nachádzajú mimo dosahu telesných ľudských zmyslov, pôsobia na ľudskú myseľ, podsúvajú rôzne myšlienky, ktoré jednotlivec, ktorý nežije duchovným spôsobom života, prijíma ako svoje. A ak ich prijíma a súhlasí s nimi, stáva sa nositeľom cudzej, zlej vôle, ktorá ho postupne celého ovláda.

Antonij Veľký hovorí: „Často sa sami neviditeľní (zlí duchovia), vydávajú za pobožných besedníkov, aby zviedli podobenstvom obrazu a aby mohli so zvedeným robiť čo chcú“. Démoni vedia, že ľudia majú radi pravdu, preto tiež prijímajú masku pravdy a pomocou nej vlievajú jed svojim nasledovníkom. Takýmto spôsobom diabol kedysi podviedol Evu, keď jej hovoril svoje slová akoby potvrdzoval slová Božie a pri tom prevracal ich zmysel (porov. Gn 3, 1).

Tak tiež podviedol ženu Jóbovu, keď ju učil nadmernej láske k mužovi a tým i rúhaniu sa  Bohu: „zlorečí Bohu a zomri“ (Jób 2, 9), povedala, veriaca v to, že za rúhaním sa Bohu človek okamžite podlieha smrti a tým sa skončí jeho ťažké pozemské utrpenie. Takýmto spôsobom démon podviedol veľa ľudí tým, že prevracal zmysel vecí a všetkých vťahoval do priepasti zla.

Treba povedať, že vo vojne s nami démoni nepoznajú orientáciu našich sŕdc, nemôžu čítať v našich myšlienkach, ale len zo slov, ktoré vypovedáme, z vonkajšieho správania a z rozhovorov, zo vstávania, sadania, chodenia a pod.. Podľa slov žalmistu Dávida „po celé dni vymýšľajú záludnosti „(Ž 37, 13), po celý deň sa učia poznať našu vnútornú náladu, aby v čase modlitby mohli znečistiť našu myseľ zlými myšlienkami, zodpovedajúcimi rozvoju našich vášní. Sv Isidor Pelusiot hovorí o tom takto: „Diabol nevie, čo my si myslíme, pretože to jedine patrí do Božej moci, a jedine z telesných gest chytá naše myšlienky, keď napr. uvidí niekoho, kto uprene hľadí a nasycuje sa cudzou krásou, využíva tohto stavu a  povzbudzuje človeka k cudzoložstvu. Keď uvidí niekoho prepadnúť obžerstvu, rýchlo sa snaží ukázať mu vášne rodiace sa z obžerstva a všetko ukázané sa snaží obrátiť v činy. Povzbudzuje k lúpeniu a nepoctivému  zisku.“

Isus Christos svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyrovnáva sily bojujúcich strán a krotí ukrutnú zlosť zlých duchov, ktorí bez Božieho dovolenia nemôžu pokúšať ľudí, ako je to vidieť na príklade spravodlivého Jóba. Zlí duchovia dokonca nemôžu vojsť bez povolenia ani do stáda svíň a Pán nedovoľuje skúšať človeka nad jeho sily. Vo vojne so zlom kresťanom dodáva síl, ktoré im pomáhajú zvíťaziť.

Okrem myšlienkovej oblasti padlí duchovia môžu pôsobiť na sféru citov a vôle. Sv. Níl Sinajský o tom píše tak: "Keď závistlivý démon nedokáže ovplyvniť našu myseľ, pôsobí na krv a šťavy, aby pomocou nich vytvoril v mysli predstavy a naplnil ich mnohými obrazmi".  

Pôsobením na telo bes navádza človeka k pocitom žiadostivosti, výbušnosti, hnevu atď. Vidíme to na príklade sv. Justíny, v ktorej démon, poslaný kúzelníkom, rozpaľoval pocit vášne a žiadostivosti, ale bol odohnaný modlitbou svätej.

Pôsobením na oblasť vôle človeka démon ho akoby pozbavuje sily, energie a schopnosti rozhodných činov a činov vôbec. Ale pri usilovnej modlitbe zlý duch odchádza a bude porazený menom Isusa Christa.

Mních Evagrius píše, že démoni sa rozlišujú podľa stupňov zla a moci a plnenia daných služieb. Tieto slová potvrdzuje sv. Ján Kassián keď hovorí, že:„jedni si užívajú v nečistých a hanebných činoch, iní v rúhanie, iní v hneve a v zúrivosti, iní sa radujú zo smútku, iní prázdnou chválou a pýchou, a každý zasieva do srdca človeka tú vášeň, v ktorej má sám záľubu - ale nie všetky vášne sú prebúdzané naraz, ale postupne“.

O duchovnej neviditeľnej vojne hovorí ten istý askéta: „neskúsených a chorých napadajú slabší duchovia, ale keď nezvíťazia, sú na ich miesto posielaní silnejší“. Je to úmerné k zvyšujúcim sa silám Christovho vojaka.

Z toho vidíme, že démoni majú svojho druhu špecializáciu. Prebývajú v zlu, ale majú akúsi slobodu, pretože môžu z viacerých zlých vecí vybrať jednu pre nich najuspokojivejšiu. Tými vášňami sa uchovávajú pri živote a snažia sa ich roznecovať v človeku, čím získavajú prístup do jeho duše a tela. Okrem toho môžeme plne pripustiť, že démoni sa môžu živiť na úkor emanovanej ľudskej energie, vydanej človekom vo vášnivej rozkoši. Ak podľa slov sv. Jána Damaského anjeli „meditujú a postihujú Boha, natoľko koľko je to možné a to je ich pokrmom“, tak démoni, pre ktorých meditácia nie je možná, najpravdepodobnejšie môžu získať energiu nepriamou cestou cez človeka, absorbujúce jeho energiu pre svoju výživu.

Často počúvame, že posadnutosť a démoni, to sú báje a historky zo 17. storočia. Nie je pravda, že posadnutosť existovala len kedysi alebo že ju zamieňali s nervovými chorobami. Kde - tu sa to mohlo stať, ale to nie je to isté, čo neuróza alebo iná nervová choroba.

Posadnutosť existuje aj dnes. Koľkí ľudia súčasnosti sa nechali pohltiť zlom natoľko, že nielen zavrhli Boha, ale stali sa postrachom pre ľudí. Ako si vysvetliť zúrenia tých, ktorí pretrhli všetky závory svedomia a mravnosti a šíria otvorene a bez hanby zlo? Ako ináč chápať tých, ktorí hlásajú, že všetko je dovolené, a zabíjajú ľudí na otvorených uliciach našich miest?!

Dnes je tiež mnoho posadnutých, sú roztrúsení všade po svete, kde sa hlása nezmieriteľná nenávisť a pomsta, kde sa šliape po svätosti rodiny, kde sa vo veľkom zabíjajú nenarodení... Posadnutí sa skrývajú aj ako tajné organizácie, ale sú i v parlamentoch, v redakciách masmédií a v školských učebniciach  a čo je najhoršie aj v Cirkvi. A to dokonca aj v našej svätej Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska, ktorých mal na mysli vladyka Kryštof vo svojom vyjadrení, že: Peklo a Satan si našli domov v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska.

Všade, kde sa šíri skaza vedome a plánovito, je v činnosti zlý duch, ktorý sa usídlil u niektorých ľudí a urobil si z nich otrockých pomocníkov, pričom oni o tom možno ani nevedia. Posadnutosť sama o sebe nie je hriechom. Ďaleko vážnejšie je žiť v hriechu ako byť diablom posadnutý. Posadnutý za to, čo sa s ním deje, nenesie vinu. Môže však byť vinný tým, že otvoril diablovi prístupovú cestu, napr. zotrvávaním v ťažkom hriechu a pod.

Pomoc posadnutým prichádza od Isusa Christa, ktorý svojim apoštolom hovorí: "Choďte, učte, krstite, uzdravujte a vyháňajte démonov." Dnes smie jedine kňaz poverený biskupom nariadiť zlému duchu, aby odišiel. Volá sa exorcista a samotný obrad vyháňania diabla je exorcizmus. Pochádza z gréckych slov ex - čo znamená von, orcus - podsvetie. Používa sa aj výraz „vyháňanie démonov“, ale nie je veľmi zaužívaný. Exorcizmus je služba oslobodzovania od démona, pri ktorej sa stáva celkom zreteľná moc lásky Boha k človeku, ktorý si nepletie človeka a Zlého, ale dokáže ich od seba oddeliť. Teda keď sa modlíme jednoduchú modlitbu za posadnutého, za jeho oslobodenie, nehovoríme o exorcizme, ale o oslobodzujúcej modlitbe.

K verejnému kafarnaumskému vystúpeniu Isusa Christa sa viaže pozoruhodná udalosť, ktorá sa odohrala v jednu sobotu v synagóge. A práve tu v kafarnaumskej synagóge bol človek posadnutý nečistým duchom.  Keď  do synagógy vstúpil Isus Christos ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Isus Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Isus Christos mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel“ (Mk 1, 24 - 26).

 

 Z vyššie uvedeného textu môžeme  vyvodiť  dve jazykové premisy:

 

- Človek „v moci nečistého ducha“, v gréckom texte anthrópos en pneumati akathartó, „človek v nečistom duchu“, teda človek je v démonovi.

- „Choď z neho von“, po grécky exelthe ex autu, teda démon je v človeku.

 

Na základe toho sa dá povedať, že biblický jazyk nevyjadruje presne, aký je vzťah medzi človekom a nečistým duchom. Táto nedôslednosť spôsobuje to, že dotyk ducha a hmoty nepatrí medzi vnímateľné pomery. V žiadnom prípade nejde o jednoduché priestorové stretnutie (dotyk), ako keby ľudské telo obsahovalo v sebe démona, ako napríklad zhltnutú tabletku alebo vdýchnutý cigaretový dym. Duchovná bytosť vo svojej podstate nie je priestorová, nevzťahuje sa na miesto. Keď tvrdíme o nej, že „niekde je“, to znamená to, že v nejakom konkrétnom mieste - priestore rozvíja svoju činnosť. Posadnutý človek je teda pod jej vplyvom.

Buďme teda opatrní s vyjadrením, „človek, v ktorom je démon“. Nejde o to, že tento výraz je zlý, veď o duchu môžeme hovoriť jedine pomocou analógií tohto sveta. Ale fantáziu človeka to však zaťažuje neprajnými obrazmi, čo môže vyvolať strach, zvlášť keď obrazotvornosť je plná fantázie ak hovoríme: „V tebe sú démoni a budú vychádzať tvojimi ústami.“ Je v tom však aj „kus“ reality; je faktom, že odchod démona z ľudského tela je často sprevádzaný čkaním, dávením, lebo pre démona opustiť človeka znamená zomrieť, stratiť všetky príležitosti byť činným pri obťažovaní ľudí. Ale je zbytočné zaťažovať našu fantáziu takými obrazmi, ktoré zobrazujú démonov ako veľkých netopierov, prípadne bytosti podobajúce sa na človeka s rohami a chvostom.

Preto je vhodnejšie použiť výraz: „je pod vplyvom démonov“. Exorcizmus často nazýva posadnutého človeka: vexatus – „narušená, rušená osoba.“

 

Démon vo svete je stále živý a činný. Lebo zlo na svete, neporiadok v spoločnosti, rozpoltenosť človeka a vnútorné zranenia nie sú len dôsledkom prvotného hriechu, ale tiež výsledkom temnej činnosti Satana, vedúcej k spustošeniu. On sa snaží pritiahnuť k sebe čo najviac ľudí.

Aj apoštol Matúš v Evanjeliu hovorí: Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok, ale nenájde. Vtedy si povie: „Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel." Keď ta príde, nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme so sebou sedem iných duchov horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým. Tak to bude aj s týmto zlým pokolením“ (Mt 12, 43 - 45).

Vplyv démonov môže mať viac stupňov, a v žiadnom prípade nie je jedno, o aký stupeň ide, lebo nie je jedno, ako veľmi drží zlý duch človeka vo svojich osídlach .

 

Stupne vplyvu démonov:

 

  1. 1.démon nemá moc nad človekom, ale pokúša sa ho získať: to je démonický útok, či už fyzický, ktorý môže mať formu znepokojenia alebo ubližovania; alebo psychický, s formou pokúšania konať zlo alebo vzpierania sa konať dobro.
  2. 2.démon už získal akú-takú moc nad človekom, ale osobnosť človeka ešte nie je utiahnutá v pozadí: to je démonické vniknutie, ktoré môže byť takisto fyzické, pri ktorom sa prejavuje únava, príznaky a telesné choroby; alebo tiež psychické, pri ktorom démon v oblasti psyché dokáže vyvolať také silné vzpieranie/pokušenie, že sa ovplyvní a obmedzí (znemožní) odolnosť a výkonnosť ovplyvneného človeka, ale iba v takej miere, pri ktorej sa ešte uplatňuje jeho osobnosť.
  3. 3.démon má takú veľkú moc nad človekom, že osobnosť človeka je už v pozadí a dominuje osobnosť démona: to je démonická posadnutosť, ktorá má vždy psychický charakter a cez psychiku sa ovplyvňuje telo človeka. Môže to byť: utláčanie, pričom posadnutá bytosť a démon si vymieňajú striedavo svoje osobnosti (záchvaty); alebo majetníctvo, kde pôvodná osobnosť človeka sa utiahne úplne do pozadia a v popredí je osobnosť démona.

Diabol útočí tak na ľudí, ktorí sú mimo Christa, ako aj na tých, ktorí sú pod Jeho vládou. A často zisťujeme, že diabol útočí ďaleko viac na tých, ktorí nežijú v hriechu. Čím viac patríme Christovi, tým viac budeme musieť bojovať s diablom. Nemôžeme ho však poraziť a to z veľmi jednoduchého dôvodu; už je porazený. Isus Christos ho porazil na kríži.  A on vie, že v tomto boji nemôže zvíťaziť.

Nebojujeme s diablom preto, aby sme ho porazili, ale preto, aby sme mu ukázali, že je už porazený. Isus Christos dáva svoju moc k oslobodeniu od zlých duchov predovšetkým apoštolom, potom učeníkom a potom každému, kto v Neho verí. Hovorí, že tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: „V mojom mene budú vyháňať zlých duchov...“ (Mk 16, 17). A preto, ak uveríme, budeme mať aj my moc toto robiť.

 

Pre rozšírenie nášho obzoru sme trochu obšírnejším traktátom vysvetlili problematiku tykajúcu sa Pekla a Satana, ktorý  súdim vstúpil do cirkvi už v roku 313  a to Milánskym ediktom, kedy sa kresťanstvo stálo štátnym náboženstvom Rímskej ríše a do Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska reštitučným zákonom v Českej republike a túžbou niektorých hierarchov po moci a ovládnutí tohto mamonu - peňazí.

 

Metaforický by som to nazval, že to prebehlo asi takto: “Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta  a vravel mu: Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem.  Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Lk 4 5-7. alebo podľa Evanjelia podľa sv. Matúša: “A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“Mt 4 8-9

 A vtedajšie  cirkev na rozdiel od Isusa Christa mu povedala ÁNO. A od tejto doby sa cirkev odklonila a odkláňa od Isusa Christa, od pravého učenia a Jeho Evanjelia.  Následne sa stala ideologicky podporujúcou a kolaborujúcou inštitúciou s vládnucimi režimami so všetkými s tým spojenými výhodami, o čom nám svedčí dlhodobá história ľudstva.

Od tej doby sa znovu a znovu objavovali hnutia, ktoré sa snažili tento neblahý pakt  s ďablom zrušiť, napr.  Waldenskí, Wycliff, Hus a husiti, a mnohí ďalší.

Plne v európskej kultúre tento impulz zakotvil v podobe reformácie iniciovanej Lutherom a Kalvínom. Protestantské cirkvi však tiež postupne uzatvárali svoje vlastné pakty, či prinajmenšom kompromisy s diablom.

A dnes, v Českej republike, prebiehajú ďalšie paktovania s ďablom v podobe cirkevných reštitúcií, pričom naozaj nemožno očakávať, že by niektorú z cirkví táto záležitosť nejako duchovne povzniesla.

 

Čo dodať na záver?

 

 Nečakajme, že to v iných cirkvách podieľajúcich sa na aktuálnej podobe zmluvy s diablom je inak, aj keď predpokladám, že väčšine sa podarí udržať to lepšie pod pokrievkou; v prípade rímskych katolíkov očakávam, že sú natoľko dobre zorganizovaní a v týchto veciach, patrične poučení, skúsení, a že už majú nachystané peniazovody aby všetko prebehlo hladko.

To neznamená, že by medzi nimi diabol nebol, ale len to, že je tam už dávno a veľmi dôkladne zabývaný o čom svedčí  aj napr. Slovenská kauza arcibiskup Bezák versus Trnavská diecéza a Vatikán, ako aj celá dlhodobá história Rímskokatolíckej cirkvi.

 

Vrátim sa však ešte k dokumentu odvysielanému Českou televíziou dňa 18.11.2013, ktorý rozpútal novú vojnu osočovania, napadania a vyhrážania sa. A do tohto sa opäť ako ináč zamiešal náš už tu známy, “mediátor, nositeľ, posol lásky, pokoja a mieru“ v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska“, vikárny-pomocný olomoucko-brnenský biskup Jáchym-Joakim, ktorý obvinil  známeho českého režiséra Jířiho Adamca z manipulácie s dôkazmi a že Česká televízia v tejto reportáži tendenčne pošpinila dobré meno Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska, za čo Úrad eparchiálnej rady pravoslávnej cirkvi v Prahe podá  na Českú televíziu žalobu.

 Na celej tejto veci nebolo by nič neobyčajne, len prekvapujúce je to, prečo Úrad eparchiálnej rady pravoslávnej cirkvi v Prahe a “posvätná synoda“ takto nereagovali aj na reláciu odvysielanú  v súkromnej televízii Nova dňa 02.04.2013 a ešte je  o to prekvapujúce, kto tejto televízii poskytol na reportáž tieto lživé materiály? Neboli to náhodou títo, ktorí teraz idú žalovať Českú televíziu.

Spomínam si na udalosť, ako pri príležitosti životnému jubileu s gratuláciou za emeritným vladykom Kryštoforom prišli dvaja slovenskí najvyšší hierarchovia Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska a namiesto toho, aby učinili pokánie a ospravedlnili sa, zo škandalóznej situácie v cirkvi, pošpinenia a falošného obvinenia vladyku Kryštofa, obvinili z toho masmédia a umyli si ruky ako Ponský Pilát. Veď aj praotec Adam na otázku Stvoriteľa - Trojedinného Boha prečo jedol zo stromu poznania svoju vinu preniesol na pramatku Evu, že ona mu podala plod. Teda nič nové, podľa Šalamúnovej knihy Kazateľ, čo tu ešte nebolo. Ospravedlňovať hriech, zbavovať sa  hriechu, obviňovať iného z našich hriechov vidíme je staré od stvorenia ľudstva a pádu človeka a je to vlastné človeku na akomkoľvek poste a v akomkoľvek postavení. Ale úbohosťou je, že aj práve najvyšším duchovným hierarchom, ktorí by mali byť vzorom pre svoju pastvu.

 

Celkom v závere by som chcel povedať, že nápad arcibiskupa olomoucko-brnenského Simeon, aby Pravoslávna cirkev českých krajín a Slovenska odmietla tieto peniaze je za uváženia hodný, ale už ťažko realizovateľný a nereálny. Škoda že vladyka s týmto nápadom prichádza tak povediac “po funuse s krížikom“.  Pozvali sme domov raracha, a ako sa hovorí v rozprávke, ak sa rarach usadí v domácnosti, potom je ho ťažko vyhnať. Peniaze - mamon a moc opíjajú.

 

Vsúčasnej dobe sa domnievam, že aj napriek určitým jednotlivcom a hnutiam, kresťanstvo ako celok ešte dokáže byť skutočným emancipačným hnutím. Avšak étos, ktorý súčasná európska spoločnosť ( spolu s liberálnymi štátmi USA) potrebuje, už nemôže byť náboženský. Nemôže však byť ani osvietensko sekulárny - mal by byť syntézou náboženstva ako tézy a osvietenského sekularizmu ako antitézy. A od toho nás Boh ochraňuj!

 

Aj keď momentálna situácia v Pravoslávnej cirkvi českých krajín a Slovenska je plná nenávisti a zloby, všetci sa musíme modliť, aby kvôli tým, ktorí túto situáciu zapríčinili netrpela celá cirkev. O pokoj a lásku, ale nie  o takú, akú nám proponuje pomocný-vikárný olomoucko-brnenský biskup Jáchym-Joakim. Musíme prosiť Boha o odstránenie satanského pokušenia, o odpustenie hriechov, o pokánie sa tých hriešnikov, ktorí túto situáciu spôsobili a o spásu ich duší.

 

S nami Boh.

 

                                                                    Brat v Christu  Joaniki